Solivar
Sklad soli bol v dvojpodlažnej neskorobarokovej budove s vysokou drevenou strechou a klasicistickou vežou v strede hlavného priečelia. V súčasnosti je v rozsiahlej a dlhodobej rekonštrukcii po požiari z 18. mája 1986. Prvý sklad soli, ktorý patril kráľovskej komore, bol postavený počas výstavby soľnej bane v roku 1570-1572. Varená soľ sa v ňom začala uskladňovať až od roku 1580. Sklad, predchádzajúci súčasnej budove, bol postavený v roku 1674 a mal podobu rozľahlej prízemnej barokovej budovy s arkádami. Jej veľkosť bola 72 x 32 m a kapacita jej siedmich skladovacích priestorov prekračovala vtedajšie potreby. Každá z komôr mohla uskladniť približne 168 000 kg soli. Jednotlivé komory boli od seba oddelené drevenými stenami a mali drevené podlahy. Budova skladu bola v roku 1780 nadstavená o ďalšie poschodie a zastrešená vysokou drevenou strechou. Na začiatku 18. storočia bolo zmenené priečelie budovy. Jej architektonickou dominantou sa stala nová klasicistická veža so zvonovými hodinami. Sklad soli plnil svoje poslanie až do konca 60. rokov 20. storočia. Po vyhlásení objektu za kultúrnu národnú pamiatku bola budova prepožičaná Šarišskému múzeu v Prešove ako depozit na uskladnenie zbierky protipožiarnej techniky. Varňa soli Varňa soli František je dvojpodlažná barokovo-klasicistická budova s postrannými krídlami, postavená v roku 1800 na mieste staršieho objektu z konca 17. storočia. Hlavné jadro solivaru tvorila prízemná drevená budova, uprostred ktorej sa nad kúreniskom nachádzala väčšia kovová nádoba na varenie soli. Spočiatku to bol iba vhodne upravený železný kotol, neskôr dokonalejšia odpaľovacia panva. V 70. rokoch 16. storočia bol solivar prestavaný a v prevádzke boli dve samostatné panvy. V roku 1800 bola po dvojročnej výstavbe odovzdaná do užívania nová moderná varňa soli, pomenovaná po cisárovi Františkovi. V nej boli už tri panvy, dve menšie predhrievacie a jedna veľká - odparovacia panva. Získavanie soli bolo prácne. Soľanka pritekala zo zásobníkov do varne, 12 hodín sa zohrievala v predhrievacích panvách a po dosiahnutí patričnej teploty bola postupne vpúšťaná do odparovacej panvy. Približne po piatich hodinách varenia bolo možné z nej vyberať prvú várku kryštalickej soli. Potom sa každé tri hodiny doplnila ďalšia soľanka, a to nepretržite počas 12 až 14 dní. Vybratá soľ sa ukladala na šikmú plochu, aby z nej odtiekla soľanka. V drevených debničkách sa potom prenášala do odkvapových komôr, aby za ďalších 24 hodín odtiekla z nej zvyšná soľanka. Ostávajúca vlhkosť sa odstraňovala v sušiarni ohrievanej odpadovým žeravým popolom. Pôvodná stavba varne František sa nezachovala, lebo ju v roku 1819 úplne zničil veľký požiar. Za krátky čas bola nanovo vybudovaná a vybavená novým technickým zariadením. Počas svojej takmer 200-ročnej existencie bola viackrát poškodená ohňom a vždy nanovo renovovaná. V minulosti sa neďaleko tejto varne nachádzala ďalšia varňa Ferdinand. Bola postavená v roku 1806, po otvorení Nového solivaru bola menej využívaná, a nakoniec v roku 1931 zbúraná. Zásobníky soľanky Zásobníky soľanky tvoria sústavu 8 drevených nádrží s celkovým obsahom 10 560 hektolitrov. Umiestnené sú stupňovito nad sebou v drevenej budove z roku 1815 na svahu poniže gápľa. Najskôr sa používali na dosycovanie vyťaženej soľanky (najmä zo šachty Mária) potrebným množstvom menej kvalitnej kamennej soli. V roku 1616 sa pri starej varni nachádzalo 8 drevených nádrží, v roku 1643 ich bolo už 13 a v roku 1749 až 17 zásobníkov soľanky. Tieto boli vsadené do zeme a drevené dosky boli nahradené železnými platňami, od ktorých sa očakávala dlhšia životnosť. Po roku 1752, keď sa ťažila kvalitná soľanka zo šachty Leopold, sa počet zásobníkov znižoval a na začiatku 19. storočia bolo vybudovaných 8 nových, ale už len drevených zásobníkov s dvojitým dnom, aby soľanka nepresakovala do pôdy. Obsah každého zásobníka bol 1320 hektolitrov. Železné cisterny boli zrušené ako nevyhovujúce. Do cisterien bola soľanka privádzaná dreveným potrubím s priemerom 7 cm zo zbernej nádrže, nachádzajúcej sa blízko šachty Leopold. Po naplnení nádrže sa ich otvor uzavrel koženou zátkou. Nádrže mali v spodnej časti neveľký výpustný mechanizmus, ktorým sa soľanka dostávala do odtokového potrubia. Po ukončení ťažby boli drevené časti budovy zakonzervované a koncom 80. rokov budova zásobníkov získala novú, medenú strechu.
